Kriminálnička: Na úteku z Južnej Ameriky kvôli covid-19

Kriminálnička: Na úteku z Južnej Ameriky kvôli covid-19

4. marec

Chile. Sedím v trajekte z Chaitén do Puerto Montt. Vraciam sa naspäť do civilizácie. Vpredu bliká obrazovka a ja občas na moderný výdobytok techniky pozriem, aby som si precvičila španielčinu.

Horúce správy: „Potvrdený druhý prípad nakazenia covid-19.“ Európa sa už topila v hov….. ehm, problémoch.

Pokrútim hlavou.

11. marec

Lietadlo spoločnosti LATAM úspešne priletelo do destinácie Hanga Roa na Veľkonočnom ostrove.

„Prosím posadajte si naspäť na miesta, na palube je pasažier s respiračnými problémami. Kým nebudeme bližšie poznať jeho stav, letisko nám nepovolí vystúpiť z lietadla.“

Hups.

Po niekoľkých minútach počujem buchot, a následne vidím letušku ako si máva s pracovníkom letiska, ktorý nám práve otvoril zadné dvere. Sme voľní.

16. marec

Situácia vyeskalovala. Dozvedám sa, že o 2 dni Chile zatvára hranice. Zajtra letím na pevninu a tu sa šíria klebety, že sa uzatvára letisko. Pri každej novinke len klipkám očami. Už sa nehovorí o ničom inom len o víruse.

Moja nálada sa utopila v Pacifiku.

Ujo v obchode sa pýta, čo sa mi stalo a na moje vysvetlenie s úsmevom na tvári hovorí, že je tu veľa možností ako prispieť komunite. No, señor, ja by som tu aj veľmi rada ostala, ale kto to zasponzoruje? Chalan na hosteli mi vyvracia klebety o uzávere letiska, ale môj mozog už spustil všetky červené blikačky.

Prvý príznak: nespavosť.

17. marec

Môj let do Santiaga bol presunutý iba o hodinu. Dostávam business triedu. Paradox, čo? Letisko je chaos, ale vzhľadom na jeho veľkosť usudzujem, že je to štandard pred každým odletom. No dnes sa tu valia ľudia z dvoch letov, plus tí, ktorí sa snažia presunúť svoje lety. Nikto tu nechce uviaznuť.

Policajti v rúškach koordinujú. Jeden z nich uvidí svoju známu, zhadzuje rúško, a vybozkáva ju. U-hm.

Po hodinovom meškaní sa pohýname a mne pod nosom pristáva hárok papiera. Dodatok pre cestujúceho k prevencii ochorenia (COVID-19).

Aha. Ďakujem.

„Prosím vás, čo mám vyplniť do ~Adresy v Chile~ ak ešte nemám rezervované ubytovanie?“

Letuška pokrčí ramenami. Mám sa opýtať na letisku.

Môj plán je utekať z letiska a nie sa vypytovať na kolónku vo formulári.

Rýchlo vyplním adresu hostela, v ktorom som ostala posledne. Keď pristaneme zisťujem, že hostel je obsadený. Našťastie sa o nás na letisku nikto nezaujímal. Našla som si najlacnejší hostel a išla taxíkom tam.

Desať hodín večer a v hosteli je depresívne ticho. Toto nie je v poriadku.

Mňa prvýkrát napadla myšlienka, že sa vrátim domov.

Druhý príznak: Mozog pracuje na plné obrátky a dookola vyhodnocuje situáciu.

18. marec

Plán A. Ísť na stanicu. Ak premávajú autobusy, dostať sa do Pichilemu.

Premávali.

Keď som vystúpila na stanici v Pichilemu ľudia na mňa pozerali, že čo tu preboha robím vyletnená v šortkách a s ruksakom na chrbte.

Tretí príznak: Paranoia.

Optimisticky som si rezervovala hostel na 3 noci. Porozhliadnem sa po Pichilemu, a skúsim, či tu niekto neponúka dobrovoľníctvo. Prečkám najhoršie a pomôžem.

Zmena z horúcej vnútrozemnej klímy sa zmenila na chladnú veternú so slaným vzduchom. V mojej hlave vďaka tomu potemnelo tiež.

Padlo rozhodnutie.

Idem domov.

Po dvoch hodinách hľadania som vylúčila cestu cez USA a Španielsko, a verila, že Brazília a Portugalsko nesklamú. Letím o 2 dni.

19. marec

Po raňajkách som sa rozlúčila s rozburácaným oceánom. Keď mi vytriskla slza, ukázala som Pacifiku chrbát a vykročila ku stanici.

So Santiagom som sa rozlúčila výmenou pesos za eurá, kúpením 2 rúšok od pouličných predavačov, a večerou v peruánskej reštaurácii. Keď už do toho Peru nedôjdem.

Do noci som obsesívne sledovala štatistiky, letiská a sociálne siete, aby som mala najnovšie správy. Celé mi to už prerastalo cez hlavu.

Štvali ma všetci na sociálnych sieťach. Naozaj ma nezaujímalo čo ste robili každý deň v karanténe.

Všetko sa točilo len okolo pandémie. Ľudia, ktorí sedeli doma si nevedia ani predstaviť ako ich príspevky negatívne vplývali na psychiku ľudí, ktorí doma ešte nesedeli.

20. marec

O 6.15 vystupujem z taxíka na letisku v Santiagu, zatiaľčo mi pán šofér želá šťastnú cestu.

V očiach mnohých ľudí vidím podobný osud. Atmosféra je ponurá, ľudia sú vyčerpaní, úsmevy z ich tvárí zmizli.

Prvý let do São Paulo prebehol hladko.

V hale sa za mnou na moment usadila mnohopočetná posádka Lufthansy. Ani jedno rúško. Odkedy som opustila Santiago, prítomnosť rúšok sa zredukovala.

Potom som uvidela herecký výkon hodný Oscara. Pani upratovačka akože čistila sedadlá dezinfekčným prostriedkom a fotograf ju vášnivo fotil. Minútka, a titulka bola hotová. Len sedadlá ostali v pôvodnom stave.

Vtedy ma napadlo ako svetom obiehajú ilustračné fotky ľudí s rúškami na tvári, ako si umúvajú ruky a všetko čistia alkoholom.

Realita?

9-hodinový let do Lisabonu nezačal slávne. Trvalo 45 minút, kým sa lietadlo stabilizovalo. Boli momenty kedy aj mne, pokojnej osobe, vykukovali očné buľvy viac ako je normálne. Nepríjemné, neprajem nikomu.

Uprostred noci sa budím na to, ako letuška nasrato hlási do reproduktorov, že na toaletách je zakázané fajčiť. V duchu sa smejem.

21. marec

Ráno prilietame v predstihu.

Čím bližšie k Európe, tým menej rúšok a rukavíc. V Lisabone takmer vymizli.

Portugalská aerolinka a Veľká Británia ma nesklamali. Umožnili mi dostať sa do cieľovej destinácie – Gatwick airport.

Bolo smiešne, že tri lety cez pol zemegule počas pandémie prebehli bez komplikácií, ale anglická autobusová doprava mi musela zdvihnúť tlak. Vďaka polhodinovému meškaniu mi odmrzla zadnica, a takmer som nestihla prestup v Londýne.

Ujo mi na Victoria station ako jeho jedinej zákazníčke poďakoval za jazdu.

Po 40 hodinách cesty som bola konečne doma. Unavená, smradľavá, a hladná.

Večer som si drúzgla poldeci, vypla sociálne siete, a konečne zaspala.

Lucky Traveller.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na začiatok
error: Content is protected !!