Punta del Diablo nie je len surfovanie, ale spôsob života

Punta del Diablo nie je len surfovanie, ale spôsob života

V Punta del Diablo som úplne podľahla čaru Uruguaja. Atmosféra tu bola uvoľnenejšia, menej ľudí, najkrajšie pláže, absencia výškových budov, jedna hlavná asfaltová cesta, miniatúrne centrum s reštauráciami, umelcami a predavačmi suvenírov. Miesto, ktoré je ťažko opísať slovami.

fishermen village panorama
Punta del Diablo vyzerá ako taká prímorská dedina, ktorú cez deň zaplavia autá plné rodín a skupiniek mladých ľudí, ktorí prichádzajú z okolia. Nasťastie, pláže sú tu veľké a miesta je dosť.
previous arrow
next arrow
Slider

“Punta del Diablo je láska.”

Večery tu boli chladné, ale po celodennej opekačke na slnku viac než vítané. Ak ste fanúšikom nočného života, nebudete sa tu nudiť. Napriek tomu, že je Punta del Diablo dedina, aj tu nájdete párty, z ktorých sa možno vrátite rovno na raňajky.

Miestni obyvatelia sú značne závislí na cestovnom ruchu. Bežný obyvateľ sa zvyčajne živí tým, že ponúka ubytovanie, vlastní reštauráciu, či ovláda remeslo. Tí mladší a športovo založení učia surfovať.

Surfovanie v Punta del Diablo

Je to uruguajský raj surferov, v ktorom som si surf prvýkrát vyskúšala aj ja. Tento šport je unikátny, vyžaduje sústredenie, koordináciu a balans. Veci, s ktorými stále bojujem, a preto je tento šport pre mňa výzvou. Ak ste aj vy začiatočníci, toto je ideálne miesto.

Mojou surferskou alma mater sa stala Playa del Rivero a Playa de los Pescadores, kde som išla do prvej surferskej školy a rovno som si ju aj vybrala. Pribehol ku mne anglicky hovoriaci chlapec, vysvetlil mi ako to funguje s hodinami, povedal, že on je inštruktor a že ma ráno čaká.

A keďže som v ten deň povedala každému s kým som sa bavila, že idem ďalší deň surfovať tak som už nemohla cúvnuť.

Prečo cúvnuť?

Keď som prišla ráno na pláž, vlny boli naozaj veľké a mňa to vydesilo. Potom ale prišiel môj inštruktor a povedal, že ideme na tú druhú pláž, kde sú menšie vlny a vtedy zo mňa strach opadol. Ja som síce plavec, ale mám veľký rešpekt pred vodou a stále sa jej viac bojím ako nebojím.

previous arrow
next arrow
Slider

Prvé skúsenosti na surfe

Surferská škola, ktorú som si vybrala sa volala La Surfera a pýtala si 600 pesos za hodinu (cca 14€), alebo 1800 pesos za 4 hodiny (cca 42€, čiže jedna hodina grátis). V cene bol samozrejme surf aj neoprén. Ja som si zvolila 4 hodiny, a každé ráno okolo 9.00 som mala jednu hodinu. Ranné hodiny som si zvolila sama, aby som začala deň aktívne. Potom som si dala raňajky na hosteli, a mala ešte celé popoludnie na oddych na pláži. Môj inštruktor sa volal Federico, ktorý surfuje už 10 rokov (vtedy mal 18 rokov), má skvelý prístup, a božskú trpezlivosť. Prvá hodina vyzerala tak, že mi na piesku ukázal techniku ako sa postaviť na surfe a potom sme už išli do vody. Ja som bola vždy pripravená na surfe, a on ma potlačil do dobrej vlny. A tak to bolo na každej hodine. Už na prvej hodine sa mi podarilo ostať stáť na surfe niekoľko sekúnd, ale to bolo skôr o šťastí.

Svoju druhú hodinu som ohodnotila ako najslabšiu. Veľmi som padala a robila chyby, ktoré som nerobila ani na prvej hodine. Ale tie sme vychytali, ja som zistila, čo robím zle, a na ďalšej hodine to už bola iná Soňa. Technika vstávania už bola dobrá, sústredila som sa najmä na balans, ktorý sa ukázal ako problémový. Ale išlo to, a mňa to každou hodinou bavilo viac a viac. Na každej hodine som sa pýtala veľa otázok ohľadom surfovania, a veľmi som ocenila, že mi Fede po každej vlne povedal čo som urobila zle, resp. dobre. Na konci zhodnotil, že som pripravená pokračovať aj sama, ale viem, že to bude ešte náročnejšie, lebo doteraz mi pomáhal na vlnách on, čo šetrilo veľa energie. Najbližšie musím proti vlnám pádlovať a vybrať si vlnu sama.

Soňa.

One thought on “Punta del Diablo nie je len surfovanie, ale spôsob života

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na začiatok
error: Content is protected !!